Vždy som viac verila sile psychiky, ako tomu, že by samotnú energiu mohli obsiahnuť pevné predmety. Ani kamene som nikdy nevnímala ako zdroje nejakého energetického prenosu, myslela som, že iba človek môže energiu uchovávať, iba ním môže prechádzať, iba on ju môže prijímať, že nič hmotné takú jemnú substanciu neudrží.
Keď som prvý raz uchopila do rúk orgonit, neočakávala som v podstate nič, ale mala som asi šťastie, pretože som v tú chvíľu na nič nemyslela. Asi aj preto som mohla cítiť jemný tok hrejivého tepla, ktorý sa mi vpil do rúk, nadľahčil ich a následne vo mne rozlial nedefinovateľný pokoj. Za túto chvíľu zo srdca ďakujem, pretože inak by som dodnes nevedela, že niekedy sa oplatí viac vnímať, ako myslieť. Aj teraz by som ten pocit stojatej mysle a tečúceho pokoja, ktorý mi dotyk s orgonitom poskytol, potrebovala cítiť...