Tu je nejaká malá časť z mojej literárnej tvorby z minulosti:

Niektoré rieky prúdia celý čas pod povrchom zeme, po mnohých rokoch sa na chvíľu vynoria a aké je to šťastie, keď sa v tom krátkom záblesku života objavia. Dav sklonených hláv kráča proti tebe a všetci sú taký cudzí. Dav ľudí dlhý kilometre, ktorý sám nevie kam kráča, nikto nezvesí dušu z kríža. Prajú ti veľa zdravia, ale nikto sa o teba nepostará. Prajú ti veľa šťastia, ale nikto sa ťa nespýta čo ťa trápi. Prajú ti lásku, ale nikto nezdvihne hlavu, aby ti venoval svoj pohľad. Niektorí sa chvália koľko jej v sebe majú a keď ich život postaví pred hlbokú rieku, ktorú prepláva len láska, opadnú z nich všetky sily a radšej sa navždy stratia. Len dúfajú, že raz nejaká pripláva. Dav sklonených hláv, ktorý ťa odsúdil, za svoje chyby prosia o odpustenie, ktoré pribili na kríž. Ľudia v dave kráčajúc míle dúfajú, že nájdu spoločný jazyk, spoločný úsmev, domov a seba a svoj život zabijú so sklonenou hlavou kráčajúc vedľa seba.

Prišiel čas, keď sa to zlomilo. Prišiel čas, keď začala hrať iná pieseň. Teraz sa čaká, čo nové príde a s čím sa raz zase budeme musieť lúčiť. Je čas, keď staré odchádza a za ním dlhé hlboké stopy. Budeme sa rozhodovať zase sami a bez pomoci, a aj tak ono rozhodne za nás. A možno sa raz vrátime po tých hlbokých stopách. Keď príde víchrica, všetky cesty sa zničia, ale stopy tie nezmiznú. Stopy možno zasypať tak, že ich neuvidíš tisíc rokov, ale raz príde čas, keď ich budeš musieť vyhladiť. Možno tie posledné stopy, ktoré sú za nami sú už staré storočia a sú naše vlastné. Ale čo príde teraz ? Čo z toho všetkého bude mať zmysel a čo z toho všetkého ostane ? Prišlo, odišlo a neprišlo toho už mnoho na to, aby sme zistili, že život je krátky. Jedine čo sa nikdy nemení a ostane je pravda. Jedine v pravde je ukrytý večný život.

Aké krásne je, keď stretneš človeka s ľudskými očami. Aké je krásne, keď zistíš, že mu dokážeš dať celé srdce. Aké krásne je, keď to nieje pretty woman, keď robí viac ľudských gest ako ženských. Nenápadný lístok trávy na lúke zrazu zavonia a všetky kvety okolo sú len obyčajná burina. Pri ohni, keď svitalo ráno, zafúkal vánok dobrým smerom a lístok sa s úsmevom naklonil. Aké krásne je, keď sa z dvoch prianí stane jedno. Keby každý mal také prianie, už by neboli vojny, neboli by súdy a aj ryby v potoku by prežili v čistej vode. Taký veľký zázrak, ktorý vyrástol z jednoduchosti. A aké krásne je keď ho nájdu aspoň dvaja. Aká je krásna sloboda mysle, keď zistíš, že ku šťastiu nepotrebuješ žiadne kvety. V jednom lístku môže byť ukrytý mocný strom, ktorému život nezoberie žiadna burina. A keď príde ťažoba mesta a drsnejšia klíma, aké krásne je, keď sa máš o koho oprieť. V nezmyselnom zhone ciest a nezmyselných úloh spomenieš si, že existuje teplá ruka. Prišla však chvíľa, keď si sa potreboval znovu oprieť a možno o tom ani nevedela. A vtedy sa celá pod tebou rozpadla a nechala ťa spadnúť až na mokrý betón. Stratila sa v hrmote mestskej dopravy. Rozbitý o zem pomaly odtekáš a spomínaš si aké to bolo krásne.

Bol jeden nadšený námorník, ktorý sníval o veľkých a vzrušujúcich plavbách plných dobrodružstiev, napätia a veľkých víťazstiev na rozbúrenom mori. Vysoko vyťahoval plachty a sľuboval bohatstvo. Mal obrovskú námornú loď a bohatú posádku. Keď zafúkal vietor do plachiet, všetkých fascinoval kráľovský štart posádky... V diaľkach tušil pevninu. A pevnina tam naozaj bola. Keď zafúkal druhý raz vietor, vzduch bol už studený. Prešli týždne, mesiace a horizonty boli prázdne. Námorníci nemali zmysel pre život, nemali vôbec radosť z toho, že sú spolu. Boli agresívny a nudný. Prišla ešte väčšia zima a vietor a stožiare škrípali v spojoch. Námorník mal však silu a pokračoval v plavbe. Keď už loď ledva držala pohromade, posádka musela odísť, námorník stále pokračoval a v ušiach mu zneli veľké slová. Objaví sa šťastná krajina a slnko vyjde vysoko. Keď sa objavili prvé lúče, vtedy prišli ťažké mraky a s nimi strašná búrka. More sa šokujúco rozbúrilo. Na celú loď a na celý svet okolo zostal sám. Keď bolo po búrke, loď už nemala stožiare. Námorník bol studený a mokrý. So skrvavenými rukami ostal prevesený a vládal iba dýchať. Na sivej oblohe nebolo ani čajky čo by si k nemu sadla, a dvaja ľudia na svete zostalo iba snom. V tom narazil na vysnívanú pevninu a loď sa rozsypala na triesky. Bol to pustý skalnatý ostrov, kde sa nič nehýbalo. Tak tu sedí, pozerá na prázdne more a svoje vlastné trosky. Už nabral silu postaviť sa na nohy a zobrať do rúk veľké a správne ideje, ale už nemal loď, ktorou by šiel, nemal ten správny vietor ani posádku, ktorá by ho pochopila.